Ako ty ľúbiš tak budeš aj ty ľúbený. Ako ty ničíš, tak budeš aj ty zničený.

Prednáška 2022 -

 

Dňa 10. augusta 2022 sa v Kultúrnom dome v Ladcoch konala ďalšia z radu prezentácií, pripravených v rámci projektu obnovy západnej časti kaštieľa v Ladcoch (ďalej len „projekt MaHoLa“). Na rozdiel od prvých dvoch prednášok, orientovaných na špecifické okruhy (dejiny Židov v Ladcoch a ich osud v období 1938 – 1945 a osudy rodu Motešických, príslušníci ktorého dali kaštieľ postaviť) bolo cieľom tejto prezentácie ilustrovať dynamickú históriu kaštieľa ako v období súmraku tradičnej aristokracie a vzniku nových spoločenských a ekonomických elít, tak aj v medzivojnovom období, kedy kaštieľ slúžil ako centrum najprv československej a neskôr slovenskej provincie Kongregácie dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul. Zámerom prednášky bolo predstaviť kaštieľ Ladce vo svetle dobových udalostí, pričom suché historické údaje boli poprekladané ľahko bulvárnymi (o to viac však zapamätateľnými) správami o jeho obyvateľoch. Dovoľte mi podeliť sa so závermi historického výskumu, ktorý odhalil aj nečakané súvislosti, aj na stránkach Ladeckých zvestí.

 

Náš príbeh tentokrát začína v roku 1878, kedy v kaštieli zomiera posledný z významného rodu Motešických – Karol – čím sa uzatvára skoro 140-ročná kapitola prítomnosti Motešických v ladeckom kaštieli. V tomto období bol kaštieľ – neprekvapivo – označený číslom domu 1 (obr. 1). Karol Motešický, hoci sa narodil v kaštieli v Moravanoch nad Váhom (vtedy rovnako vlastnenom Motešickými), vtlačil kaštieľu v Ladcoch hlbokú pečať. Z ôsmych detí sa Karolovi a jeho manželke Terézii Lehner v Ladcoch narodila rovná polovica – najstarší Arpád (1838) a trojica najmladších detí Valent (1853), Terézia (1854) a Pavol (1856). Zimu svojho života však strávil Karol v Ladcoch opustený a sám. Jeho deti sa rozpŕchli po celom Uhorsku a svoju budúcnosť už vo vidieckom kaštieli nevideli. Maďarský časopis Nimród v roku 1934 dokonca uvádza príbeh, autorom ktorého bol istý Lajos Nozdroviczky, predkovia ktorého pochádzali zo susedných Nozdrovíc. Autor píše, ako sa jeden zo synov Karola Motešického cez noc pomiatol. Jeho otec sa zaňho hanbil a aby rodine nerobil hanbu, bol dlhodobo internovaný v kaštieli, odkiaľ však zvykol unikať. Počas svojich únikov údajne kázaval v kostole, a to po francúzsky! Nozdroviczky ďalej opisuje udalosť, ktorá sa stala jednej noci, kedy sa jednému z panských úradníkov vyhrážal smrťou. Jeho hnev si odniesla obľúbená vyžla tohto úradníka, ktorú našli ubitú a obesenú neďaleko kaštieľa. Skrátka, dnes by sme povedali, že kaštieľ nemal dobrú karmu. A, ako uvidíme ďalej, nešlo o ojedinelý prípad.

 

Potomkovia Karola Motešického o kaštieľ, na ktorý zrejme neboli citovo veľmi naviazaní, záujem nemali, preto ho v roku 1882 spolu s celým panstvom predali za 515.000 forintov barónovi Leopoldovi Popperovi (obr. 2), toho času najbohatšiemu občanovi Trenčianskej župy. Obdobie druhej polovice 19. storočia je obdobím veľkých zmien. Starú šľachtu, ktorá svoje privilégiá odvodzovala od svojho pôvodu (zlé jazyky vravia, že často oveľa viac než od svojich schopností) pomerne rýchlo nahrádza šľachta nová, reprezentovaná cudzími podnikateľmi a veľkostatkármi. Títo sa v uhorských podmienkach etablovali veľmi rýchlo vďaka svojím podnikateľským schopnostiam, vzdelaniu a húževnatosti. Leopold Popper nielenže nebol výnimkou – on bol priam čistou esenciou toho, čomu v anglofónnych krajinách hovoria „selfmademan“, t.j. človek, ktorý sa svojimi schopnosťami vypracoval takpovediac z ničoho na čelo spoločenského rebríčka. Chlapec z chudobnej a početnej židovskej rodiny z Hliníka pri Bytči sa v priebehu necelých dvoch dekád vypracoval na najvýznamnejšieho uhorského podnikateľa s drevom, ktorý bol dokonca jednotkou v dodávaní stavebného materiálu pri stavbe Suezského prieplavu. Svojho času patrila jeho spoločnosť k najväčším drevospracujúcim podnikom na svete. Postaral sa o každé zo svojich detí, ktorým kúpil významné stavby, statky či lesy. Výnimkou nebola ani jeho dcéra Jeanette, pre ktorú kúpil kaštieľ v Ladcoch.

 

Jeanette Popper sa v roku 1871 vo Viedni vydala za bankára Adolfa Schenka. Podľa dobovej tlače na veľkolepej svadbe nechýbali hostia ako gróf Andrássy či barón Schmerling. Z ich manželstva vzišli dve deti – syn Robert (1872) a dcéra Valéria (1875). Po roku 1882 sa rodina nasťahovala do Ladiec. Na tomto mieste je tak vhodné poopraviť tradovanú informáciu, podľa ktorej Popper kúpil kaštieľ Jeanette ako veno. Ako vidno, v čase kúpy bola Jeanette nielenže viac ako 10 rokov vydatá, ale už bola aj matkou dvoch detí. Podľa listiny, ktorou v roku 1883 rakúsky cisár a uhorský kráľ František Jozef I. udelil Adolfovi Schenkovi titul „lédeczi“ („z Ladiec“), mohli titul používať ako Adolfova manželka, tak obe deti, ako aj prípadné ďalšie deti, ktoré by z tohto manželstva vzišli. Adolf Schenk sa do dejín Ladiec zapísal nielen ako zakladateľ miestnej cementárne, ale s najväčšou pravdepodobnosťou aj ako autor najstaršej fotografie kaštieľa, ktorá ho zachytáva ešte pred jeho prestavbou, realizovanou práve Adolfom a Jeanette (obr. 3). Na fotografii môžeme vidieť pohľad na kaštieľ od západu, a to ešte pred rozšírením jeho západnej časti a vybudovaním oboch rožných vežičiek. V popredí fotografie sa nachádza aj panský koč (zaiste s niekým z rodiny Schenk), pričom neurčiteľné postavy možno vidieť aj na vyvýšenej platforme za balustrádovým zábradlím či vpravo, pred bočným vchodom do kaštieľa. Fotografia je nedatovaná, pochádza však z obdobia približne medzi rokmi 1885 a 1890.

 

Adolf Schenk v roku 1896 vo Viedni zomiera, údajne si k odchodu na druhý svet pomohol. Vdova Jeanette však nelení a už o rok neskôr (1897) sa po druhýkrát vydáva. Jej vkus ostal rovnako vycibrený ako v prvom manželstve; tentokrát bol jej vyvoleným rovnako príslušník najvyšších spoločenských vrstiev – gróf Karl Putkammer. Manželstvo však nebolo šťastné a už v roku 1899 sa manželia rozviedli. Práve svojský a zrejme tvrdohlavý postoj Jeanette bol dôvodom, prečo sa Ladce v roku 1902 na krátky čas dostali do svetla uhorského bulváru. Viaceré denníky s ťažko skrývanou škodoradosťou priniesli informáciu anonymného prispievateľa o veľkom škandále v Ladcoch, ktorý s napätím sleduje celá Trenčianska župa! Ústrednými postavami bola „staršia, ale stále pekná a pohľadná“ Jeanette a jej syn Robert, ktorý so svojou matkou i sestrou a jej manželom, grófom Auerspergom, býva v kaštieli v Ladcoch. Barónka Jeanette by sa údajne chcela opäť vydať, voči čomu sa však ostro postavil jej syn, ktorého matkina túžba rozhnevala tak, že sa rozhodol prísne zakročiť. Dal z kaštieľa vyniesť všetok matkin nábytok, prepustil jej sluhov a zakázal jej opustiť kaštieľ. Na základe pokynu barónkinho advokáta však kaštieľ obsadilo niekoľko žandárov, ktorí ho strážia. Kaštieľ sa tak premenil na akési väzenie, ktorého obyvatelia sa v noci boja zažmúriť oko. Okolie bohatej rodiny túto situáciu považuje za neúnosnú, pretože nikto nie je ochotný hľadať riešenie a každá zo strán využíva svoje kontakty na župe i v štátnom aparáte, aby v tomto konflikte zvíťazila. Korunu všetkému nasadil barónkin nápadník, istý pruský gróf, ktorý sa má tiež zdržiavať v Ladcoch, avšak ktorý je iba pasívnym pozorovateľom celého sporu. Čože sme to písali o tej karme pár odsekov vyššie?

 

Zaujímavé výsledky prinieslo štúdium v oblasti genealogického výskumu potomkov Adolfa Schenka a Jeanette. Zatiaľ čo Robert ostal zrejme slobodný a zomrel niekedy v medzivojnovom období, Valéria zjavne zdedila talent jej matky vybrať si dobrých ženíchov a v roku 1895 sa vo Viedni vydala za už spomínaného grófa Antona Auersperga. Mali spolu iba jednu dcéru Hildegardu (narodila sa 5 mesiacov po svadbe), ktorej životné osudy by však vydali na nejednu knihu. Jej prvým manželom bol v rokoch 1922-1928 Otto Maria Pollack von Parnegg, majiteľ zámočku Hadersdorf pri Viedni, milovník koní a zakladateľ póla. Hneď po rozvode s ním neodolala uhrančivým očiam parížskeho bonvivána Augusta Olympe Hériota, športovca, obchodníka a vojaka, za ktorého bola vydatá 10 rokov (1928-1938). Jej najväčším úlovkom sa však v roku 1946 stal Louis Nathaniel de Rothschild, príslušník 5. generácie jednej z najbohatších bankárskych rodín na svete, po roku 1911 riaditeľ rakúskej banky Creditanstalt, zberateľ a mecén umenia (jeho potomkovia sa dodnes súdia so štátom ohľadom navrátenia jeho umeleckých zbierok, zhabaných nacistami). Svetobežníčka Hildegarda zomrela v roku 1981 v New Yorku ako vdova; Louis zomrel v roku 1955 na infarkt pri plávaní na Jamajke. Je zaujímavé, ako sa niekedy prepletie lokálna história so svetovou. Manželstvo Hildegardy Auersperg, pravnučky baróna Leopolda Poppera s členom svetoznámej rodiny Rothschild k takýmto historickým pikoškám rozhodne patrí.

 

Vráťme sa však z New Yorku do Ladiec. Barónke Jeanette sa v prvej dekáde 20. storočia veľmi nedarí; v roku 1908 sa koná dražba jej nábytku. Životom vyčerpaná Jeanette zomiera koncom roku 1917, na prahu celosvetových zmien, ktoré prinesú úplne iný svet, než v ktorom vyrastala a žila. Pomerne krátko pred smrťou údajne utrpela vážny úraz pri vystupovaní z vlaku. Podľa jej parte sa zádušná omša za ňu konala nielen vo Viedni, ale aj v kostole v Košeci. Barónka však tento svet neopustila ako vlastníčka kaštieľa. Tento sa okolo roku 1910 stal vlastníctvom grófa Otta Degenfelda, o ktorom je však známych pomerne málo informácií. Spomína sa v roku 1912 ako najväčší vlastník pôdy v Ladcoch; v rovnakom roku získal štátne povolenie na vybudovanie úzkorozchodnej konskej alebo ručne poháňanej železničky zo svojho podniku do stanice kráľovských železníc v Ladcoch. Ešte menej ako o Ottovi Degenfeldovi je známe o Richardovi Neumannovi, ktorý kaštieľ vlastnil okolo roku 1916. Získal ho zrejme zo zištných dôvodov, keď kaštieľu prislúchajúce pozemky rozparceloval a so ziskom predal (tento biznis model poznáme aj z dnešných čias).

 

Vznik Československa v roku 1918, prirodzene, znamenal aj prevrat v dovtedajších vlastníckych vzťahoch. V nových pomeroch sa najlepšie zorientoval Andor Klár, ktorý v archívnych dokumentoch figuruje ešte aj na sklonku Uhorska ako riaditeľ Ladeckej ťažobnej spoločnosti. Spoluvlastníkom kaštieľskych majetkov, tentokrát pochádzajúcim „zvonku“, bol český „merník“ Anton Vlach spolu so svojou manželkou Alojziou Hilkenovou. Zatiaľ čo Vlach získal kaštieľ a polia, Klár vlastnil cementáreň, vyhradil si však právo obývať polovicu kaštieľa do roku 1927. Obaja spoluvlastníci mali mimoriadne zlé vzťahy, robili si napriek a zdalo sa, že túto situáciu vyrieši iba osud. Z hľadiska evidencie vlastníctva a majetkových tiarch je dokladom napätých a nekonštruktívnych vzťahov oboch súkromných vlastníkov mimoriadne hrubá pozemnoknižná vložka. V roku 1923 začali s Andorom Klárom viesť komunikáciu predstavení Kongregácie dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul (cirkevného rádu vincentiek), ktorí hľadali nové sídlo pre svoje zverenkyne. Koncom roku 1923 obaja vlastníci dosiahli dohodu (medzi sebou, s početnými zahraničnými veriteľmi i s predstavenými vincentiek) a v roku 1924 kaštieľ vincentkám napriek krátkodobému zaváhaniu odpredali. Týmto sa začala písať diametrálne nová kapitola dejín kaštieľa v Ladcoch.

 

Vincentky sú ženským cirkevným rádom, založeným v 17. storočí francúzskym rehoľníkom sv. Vincentom de Paul. V rámci svojej činnosti sa starajú o chorých, osamotených, deti či siroty, ktorým poskytujú jedlo, ošatenie či duchovnú útechu. Prvé vincentky sa na území dnešného Slovenska spomínajú v 19. storočí, pričom jedným z miest, kde rozvíjali svoje aktivity, bol  už v 80. rokoch 19. storočia aj Trenčín. V roku 1905 sa ich rakúsko-uhorská provincia rozdelila na rakúsku a uhorskú časť, ktorá bola riadená z Budapešti. Vznik československej provincie sa datuje do roku 1922. Prvým riaditeľom bol páter Jozef Danielik, ktorému sekundovala sestra vizitátorka Agnela Paczeltová. Prvé, dočasné sídlo mali vincentky v Nitre a následne v Trnave, odkiaľ sa v roku 1925 natrvalo usadili v Ladcoch, kde v krátkom čase adaptovali kaštieľ na svoje sídlo, tzv. Ústredný dom. V roku 1942 vzniká ich samostatná slovenská provincia so sídlom – ako inak – v Ladcoch.

 

Jedným z dôvodov, prečo si vincentky vybrali práve kaštieľ v Ladcoch, bola jeho uzavretá dispozícia (obr. 4). Hoci dnes je podstatná časť južného krídla, na ktorú nadväzovalo juhozápadné krídlo asanovaná, v minulosti sa tu nachádzali početné priestory, využívané najmä ako hospodárske zázemie kaštieľa. Vincentky od začiatku pristúpili k úlohe adaptovať kaštieľ pre svoje potreby veľmi aktívne. Pôvodná predstava o dokončení rekonštrukcie kaštieľa do polovice augusta 1924 sa však ukázala ako naivná, a to ako kvôli sporom s cirkevnou vrchnosťou, tak s pamiatkovým úradom. Prvé vincentky sa do kaštieľa – teraz už kláštora – nasťahovali 25. augusta 1924 do veľmi provizórnych podmienok. Ďalšie mesiace neboli nepodobné tým, ktoré zažívame práve teraz. So stavbou boli neustále komplikácie, stavebné materiály draželi, stavebná firma chcela rozdiely v cenách kompenzovať a neskôr skrachovala. Zima 1924/25 bola krutá, proti nezlomnému nastaveniu sestier vincentiek však nemala šancu. Kronika kongregácie uvádza, že hoci sestry trpeli chladom a nevhodnými hygienickými podmienkami, žiadna z nich počas zimy neochorela. Od 1. mája 1925 boli práce na rekonštrukcii kaštieľa – kláštora obnovené a 25. júla rovnakého roka, na sviatok sv. Vincenta, mohol nový Ústredný dom za nebývalej účasti ľudí slávnostne posvätiť nitriansky biskup Karol Kmeťko.

 

Z obdobia 20. až 40. rokov 20. storočia pochádza viacero archívnych dokumentov, dokazujúcich prekvapujúcu agilitu sestier vincentiek pri zveľaďovaní svojho sídla. Stavebné práce, spočívajúce o.i. vo významných dostavbách či nadstavbách (najmä východného, resp. juhovýchodného krídla) kláštora (obr. 5) mohli byť realizované najmä vďaka štedrej subvencii amerických vincentiek z Emitsburghu vo výške 12.500 dolárov, ktoré pri vtedajšom pevnom kurze 34 korún predstavovali inšpiratívnych 425.000 Kč. Časť stavebných výkresov sa zachovala dodnes. Vďaka ochote sestier vincentiek dokonca poznáme rozmiestnenie priestorov kláštora; nákres pochádza z roku 1942. Pre chod a činnosť kláštora bola dôležitá najmä jeho západná časť, t.j. tá, pamiatková obnova ktorej je predmetom projektu MaHoLa. Hneď za vstupom bola v prvej miestnosti vľavo umiestnená tlačiareň, za ktorou nasledovali tri izby / spálne. V tlačiarni sestry skoro 20 rokov (1931-1948) vydávali svoj časopis „U nás“, rovnako tu bola vytlačená aj Kronika Ústredného domu dcér kresťanskej lásky z roku 1944 (obr. 6). Hneď za vstupom vpravo bola najskôr izba sestry vizitátorky, za ktorou, v miestnosti s rožnou vežičkou, sa nachádzala administratívna miestnosť („tajomníctvo“). Podľa výkazu obyvateľov Ústredného domu v kláštore v roku 1940 bývalo 9 „dôstojných pánov a laických bratov misionárov“, 55 „milosrdných sestier“, 49 noviciek, 7 kandidátiek, 11 príslušníkov služobníctva a 2 „z milosrdenstva v Ústrednom dome chovaní, chudobní“, čo spolu predstavuje úctyhodných 133 osôb. V roku 1943 bola v kláštore zriadená detská opatrovňa, ktorá sa po skončení vojny transformovala na detské jasle, resp. detský domov.

 

S medzivojnovým pôsobením vincentiek je spojená jedna zaujímavosť. V roku 1938, po smrti prvého riaditeľa kongregácie, kňaza Jozefa Danielika, bola Okresným úradom Ilava povolená súkromná pitva, cieľom ktorej bolo vyňatie jeho srdca, jeho konzervácia a následné uloženie v priestoroch kostola sv. Valentína, ktorý je súčasťou kaštieľa. Sestry, ktorými bol obklopený od začiatku pôsobenia v Ladcoch, mu týmto spôsobom chceli splniť jeho prianie, aby jeho srdce bolo navždy s nimi. Vzorom pre toto nevšedné, avšak o to viac úctivé konanie bol práve zakladateľ kongregácie, sv. Vincent de Paul, ktorého srdce sa dodnes nachádza v materskom dome kongregácie v Paríži. Spočiatku bolo mumifikované srdce pátra Danielika uložené v špeciálnom, jemu určenom relikviári. Srdce sa pravdepodobne v kostole stále nachádza.

 

Po nástupe komunistického režimu vo februári 1948 sa začala obruč okolo rádových sestier v Ladcoch pomaly, ale isto zvierať. V rámci prísnej proticirkevnej politiky dochádzalo k neustálemu atakovaniu činnosti vincentiek zo strany štátnej moci. Nekompromisná ruka totalitnej mašinérie najskôr padla na mužské kláštory v noci z 13. na 14. apríla 1950 v rámci tzv. Akcie K („kláštory“), kvôli svojej brutalite známej aj ako Barbarská noc. Komunistickej moci však zatvorenie mužských kláštorov nestačilo. 29. augusta 1950 bola režimom spustená Akcia R („rehoľníčky“), v rámci ktorej sa kláštor vincentiek v Ladcoch stal koncentračným kláštorom pre sestry zo všetkých vincentských komunít, následkom čoho tu bolo sústredených viac ako 270 rádových sestier, pričom do blízkych Belušských Slatín, kde mali vincentky tiež svoj objekt, bolo umiestnených ďalších okolo 110 sestier. To najhoršie však ešte len malo prísť. 9. januára 1951 bol kláštor v Ladcoch násilne obsadený milicionármi, sestry boli násilne vysťahované (prevažne do kláštora v Pruskom, ale aj do Trenčína či Beckova) a kláštor, vrátane osobných vecí sestier vykradnutý. Najstaršie žijúce vincentky si túto brutálnu udalosť ešte pamätajú a z ich výpovedí ide mráz po chrbte. Štátna moc nebrala ohľad na vek či zdravotný stav sestier, na hlavy im nasadili vrecia, aby nevideli, kam ich vezú a nevedeli, čo s nimi bude. Zaskočení robotníci, ktorí boli privolaní ako pomocný personál pre riadny priebeh akcie, neskôr vypovedali, že im bolo povedané, že idú zasiahnuť proti triednemu nepriateľovi. Následkom prežitého stresu v krátkom čase zomrelo niekoľko sestier.

 

            „Tí, ktorí nepoznajú históriu, sú odsúdení prežiť ju znovu.“ George Santayana, 1905

 

Prezentácia bola pripravená v rámci projektu MaHoLa vďaka podpore Grantov EHP a Nórska. Podobne ako predchádzajúce prezentácie, aj táto je zverejnená na webstránke www.kastiel-ladce.eu a v mene tímu projektu MaHoLa budem iba rád, ak poslúži nielen záujemcom o lokálnu históriu, ale aj žiakom základnej školy v Ladcoch na hodinách regionálnej výchovy.

 

Text: JUDr. Mgr. Tomáš Michalík PhD.

Foto:  Jozef Heisar