V tme vidíme najďalej.

Oslobodenie Ladiec 30. 4. 1945

Rok 1944 je v Ladcoch v znamení príprav na ozbrojené povstanie. Zostavil sa zoznam mužov – vojakov v zálohe. Išlo najmä o údaje, u akej zbrane slúžili, aký nácvik absolvovali a pod. Vojenskými otázkami bol ilegálnou organizáciou komunistickej strany poverený Ľudovít Kučera, ktorý potom bol aj veliteľom. Vtedy sa zvolil ilegálny revolučný výbor. Na zasadnutí, ktoré sa konalo v dome Jána Ištvánika sa dohodla príprava na ozbrojené povstanie a za predsedu revolučného národného výboru bol zvolený Valentín Bednárik. Držali sa pritom smernice ústredia, ktorá hovorila, že do nástupu k povstaniu bude včas vydaný signál. Známa inštrukcia o tom, že povstanie začne armáda, priviedla ilegálne vedenie v Ladcoch k tomu, aby poslali spojky do Zliechova, kde boli vojaci, protiletecká hláska a o ktorých sa vedelo, že svojím zmýšľaním sú za povstanie. Spojkami boli Helena Marková a Ján Ištvánik. Onedlho priniesli správu o tom, ako sa majú Ladčania zapojiť.
     Prvá požiadavka bola poslať dvoch mínerov, ktorí mali robiť zátarasy. Na túto prácu boli vybraní bratia Martinákovci. Vtedy odišla do Zliechova aj naša jednotka partizánov na čele s Ľudovítom Kučerom.
     V Strážovskej vrchovine, teda aj v oblasti Zliechova operovali jednotky II. Partizánskej brigády Jána Žižku, ktorej velil Teodor Pola. Príslušníci tejto partizánskej jednotky zviedli s fašistami, hlavne ich špeciálnou jednotkou Edelweis aj s ukrajinskými nacionalistami mnohé boje v okolí Valašskej Belej, Trenčianskych Teplíc i Zliechova. Brigáda mala dobre vybudovanú spravodajskú sieť v Ilave, Dubnici nad Váhom, Ladcoch, Košeci i ostatných obciach. Po zatlačení povstania do hôr sa všetky dôležité objekty dostali pod priamy dozor nemeckého veliteľstva. V Ladcoch to bola cementáreň, ktorej takmer celé vedenie bolo protifašistické. Ďalej železničná stanica, najmä však vodná elektráreň, ktorú strážilo 40 vojakov. Išlo im najmä o to, aby sa neprerušila dodávka elektrického prúdu do zbrojovky v Dubnici nad Váhom. Za poruchu bol jediný trest – trest smrti.
     Dych vojny bolo cítiť všade v oboch obciach, v Ladcoch i v Tunežiciach. Prejavovalo sa to na chovaní ľudí, v starostiach o to, čo bude, ako prežijeme. Všetko sa robilo síce tak ako predtým, ale predsa bolo cítiť, že sa blíži koniec vojny – oslobodenie.
     Vojnová mašinéria už nešla tak ako predtým. Život v zázemí mal svoje komplikácie, najmä zásobovanie potravinami.
     Tzv. vianočné prázdniny sa predĺžili až do 19. januára 1945. Školský rok 1944 – 1945 sa začal až 5. septembra a potom – po potlačení povstania do hôr - sa dňa 9. novembra 1944 nasťahovala do školy nemecká armáda a mali ju obsadenú až do oslobodenia Ladiec 30. apríla 1945. Vtedy sa vyučovalo v rôznych provizóriách (v budove detskej opatrovne, v kláštore „na porte“ a pod.). Rušný rok 1944 si podal ruku s ešte rušnejším rokom 1945, ktorý zavŕšil najväčšiu tragédiu v dejinách ľudstva – druhú svetovú vojnu. Ladčanov však najstrašnejšie chvíle utrpenia ešte len čakali.
     Rok 1945 prišiel tak ako každý predchádzajúci. A predsa bol iný ako ktorýkoľvek predtým. Okrem denných starostí väčšina občanov premýšľala, ako prežiť posledné dni vojny, ako a kde skryť rodinu pri prechode frontu. Partizáni prichádzali do dediny pre zásoby, nemeckí vojaci – posádka sídliaca v škole bola nervózna a nervózne bolo i vedenie cementárne a ostatní, ktorí počas viac ako šesť rokov verili a verejne slúžili fašistickému režimu. 
     Život však ide ďalej. Žiaci i naďalej chodia do školy – i keď do provizórií, roľníci vychádzajú do polí zasiať budúcu úrodu, na chlieb už do slobodnej republiky. Obchodníci predávajú to málo tovaru, ktoré ešte možno dostať za prídelové lístky i cementáreň vyrába naďalej pre zbytočné pevnosti , ale i pre obnovu po vojne. Robotníci v závode rozmýšľajú, ako zachrániť fabriku pred spustošením a odvlečením zariadenia.

     O štyri dni neskôr, teda 14. apríla 1945, sa začala rozvíjať najväčšia tragédia v histórii Ladiec. I keď sú spomienky starších občanov stále živé, je v nich predsa len vloženého mnoho osobného a často i skresleného. Kronikár sa teda rozhodol použiť na vylíčenie udalostí popis zo zasadania Okresného ľudového súdu v Ilave dňa 12. septembra 1945, ktorému predsedal JUDr. Dub. Dňa 14. apríla 1945 partizáni v Horných Ladcoch zadržali dvoch nemeckých vojakov, ktorí išli smerom ku kameňolomu, odviedli ich do kameňolomu cementárne, kde ich vypočúval kapitán Foma, sovietsky veliteľ partizánskej jednotky. Nemecké veliteľstvo sa o tejto udalosti dozvedelo a o 16. hodine postavili za cementárňou kanóny menšej ráže a začali paľbu na lom ladeckej cementárne. Niektoré budovy, medzi iným aj tú, kde boli partizáni, zasiahli. Večer sústredili Nemci v Ladcoch väčšie množstvo vojakov a odišli smerom na kameňolom. Všetko prehliadli a po návrate domov, krátko po 20. hodine v Horných Ladcoch zapálili 34 domov. Po tomto strašnom čine sa jednotka vrátila do Ladiec a vyhlásila, že ak partizáni nevrátia zajatcov, za každého zastrelia 10 - teda 20 občanov.
     Dňa 15. apríla 1945 vzalo 5 nemeckých vojakov komisára obce Ľudovíta Stacha, aby s nimi išiel hľadať partizánov a dvoch zajatých nemeckých vojakov. V Horných Ladcoch znova vyšetrovali, ale nik nič nevyzradil. Nemci zostali stáť na mieste a ktorý muž šiel okolo, každého zadržali a odviezli do Ladiec do kultúrnej sály. Celkom takto zadržali šestnásť mužov. Ďalších štyroch potom nemecké hliadky odviedli z domov. Rozsudok smrti nad nimi vyniesol sám veliteľ osobitnej jednotky. Vykonanie rozsudku predlžovali tým, že odkazovali od manželiek a príbuzných zadržaných občanov partizánom, aby prepustili dvoch zadržaných nemeckých vojakov a oni prepustia 20 rukojemníkov. Farár Hutyra vyniesol od odsúdených vlastnoručne napísané listy – listy na rozlúčku s rodinami.
     Potom sa rozchýrilo, že Nemci – zajatí vojaci – boli niekde v priestore Belušských Slatín zastrelení. Dňa 16. apríla 1945 odviedli dvadsať zajatých mužov do cementárne na dvor, kde ich príslušníci vojenskej jednotky ADJ 14055 PK DR o 16. hodine 55 minúte pištoľami do tyla zastrelili. Priamo z miesta prepustili na slobodu takmer 80-ročného Ondreja Ráca, musel sa však na vraždenie dívať. Po čine 80 príslušníkov špeciálnej jednotky z Ladiec odišlo.
     Zastrelení boli na druhý deň pochovaní v Ladcoch, okrem Jozefa Habána. Po zavraždených zostalo 11 vdov a 11 nezaopatrených detí. V boji s fašistami položili svoje životy : Cibiček Štefan v SNP Horký Jozef v SNP Ištvánik Jozef v koncentračnom tábore Janešík Jozef v koncentračnom tábore Janešík Štefan v SNP Laššo Leopold v koncentračnom tábore Martinák Jozef v SNP Martinák Pavel v SNP Váni Emil v koncentračnom tábore Fatura Rudolf v zahraničnom odboji Hronka Ján v zahraničnom odboji Zelík Rudolf v SNP Lippe Vojtech v koncentračnom tábore Stránsky František v koncentračnom tábore Rosina Jozef v koncentračnom tábore

     Zoznam zastrelených občanov je mementom fašistických zverstiev na našom území. V čase tejto tragédie mnohí občania Ladiec, ktorí sa za posledných šesť rokov prikláňali k vtedajšiemu režimu, zbadali, akému spojencovi slúžili. Mená obetí zostanú navždy v pamäti občanov Ladiec, všetkých budúcich generácií:

AUGUSTÍN MARTINÁK - narodený 30. augusta 1925 V Ladcoch, syn Ondreja a Márie, rodenej Kušnierovej, elektrikár , slobodný (20) FRANTIŠEK MARTINÁK – narodený 30. mája 1921 v Ladcoch, syn Márie Martinákovej, míner, slobodný (24) JOZEF KUKULIAŠ – narodený 14. mája 1924 v Ladcoch, syn Jozefa a Kataríny, rodenej Pasekovej, pracoval v zbrojovke Považská Bystrica (21) VINCENT KOŠTIALIK – narodený 10. augusta 1919 v Ladcoch, syn Jozefa a Kataríny, rodenej Pušíkovej, roľník (26) MICHAL KOŠTIALIK – narodený 29. mája 1889 v Ladoch, syn Michala a Márie, rodenej Rolínovej, ženatý, robotník v cementárni (56) VINCET HABÁNEK – narodený 29. marca 1910 v Ladcoch, syn Jána a Márie, rodenej Letkovej, ženatý, 3 deti, robotník v cementárni (35) JÁN GALANSKÝ – narodený 3. októbra 1893 v Ladcoch, syn Michala a Anny, rodenej Letkovej, robotník v cementárni, mal 2 deti (52) ALOJZ PETERKA - narodený 4. apríla 1897 v Ladoch, syn Michala a Anny, rodenej Letkovej, ženatý, 3 deti. Pracoval v Zbrojovke Považská Bystrica (48) EMIL MICHALOVIČ – narodený 25. septembra 1913 v Sidónii, ženatý – 1 dieťa, strojný zámočník v Dubnici nad Váhom (32) JÁN HRIADEL – narodený 13. januára 1895 v Ladoch, ženatý – 2 deti. Dozorca v cementárni (49) EMIL DAŇO – narodený 14. októbra 1928 v Ladcoch, syn Viktora a Žofie, rodenej Tatarkovej, slobodný, elektrikársky učeň (16) VINCENT PETERKA – narodený 27. júla 1907 v Bratislave, syn Kataríny, ženatý – 1 dieťa, robotník v cementárni (38) GREGOR KUBIČKA – narodený 7. apríla 1911 v Starej Bystrici, syn Veroniky, ženatý – 1 dieťa, frézar v zbrojovke Dubnica (34) KARMINO ALVINO – narodený 27. septembra 1891 v Neapole, míner v kameňolome cementárne (hlásil sa k slovenskej národnosti) (54) JÁN ZÁKOPČAN – narodený 9. mája 1897 vo Vysokej nad Kysucou, ženatý – 4 deti, robotník v cementárni (48) FRANTIŠEK FATURÍK – narodený 1. februára 1922 v Ladcoch, syn Jána a Anny, rodenej Kalusovej, slobodný, strojný zámočník v Dubnici (23) AUGUSTÍN KADLEČÍK – narodený 10. augusta 1912 v Podhorí, syn Anny Kadlečíkovej, vdovec, 1 dieťa. Pracoval ako strojník v cementárni (33) JOZEF HABÁN – narodený 18. apríla 1926 v Branke u Opavy, príslušný do Beluše, slobodný, mäsiarsky učeň (19) MATEJ KALIŠÁK – narodený 24. marca 1889 v Staškove (56)

Obec Ladce bola oslobodená dňa , keď prišli nad ránom do Ladiec prvé jednotky Sovietskej armády.

     Roku 1946 zo zbierok občanov postavili pomník padlým obetiam 2 svetovej vojny. Autorom bol akademický sochár Fraňo Štefunko. Na otváraní sa zúčastnil vtedajší povereník školstva, národný umelec Ladislav Novomestský.

PRAMENE : Obecná kronika Ladce.Monografia „Ladce“ (2003).Rozhovory s kronikárom